Martin Luther
Zuzana Piskayová 2.B 2005/2006
Nemecký reformátor, zakladateľ nemeckého protestantizmu, teológ a filozof.
Lutherov rod pochádzal z dedinky Mohra, ktorá leží južne od Eisebenu. Heine Luder (tak nazývaný na dedine) s manželkou Margétou mali spolu štyroch synov. Dňa 10. novembra 1483 pred polnocou sa im narodil v poradí druhý syn Martin. Rodinná výchova bola prísna.
Luther nepribil svojich 95 téz kladivom na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu. Väč-šina životopiscov považuje toto tvrdenie za legendu. Všetci sa však zhodli v tom, že obraz kladiva hlučne búšiaceho na bránu kostola sa viac než čokoľvek iné stal symbolom reformácie.
Luther opustil ako 22 – ročný štúdium práva a vstúpil do kláštora. Odpovede na svoje otázky hľadal v Biblii. Nielen ako mních, ale aj ako profesor na wittenbergskej univerzite. Po rokoch hľadania svoju odpoveď našiel – údajne vo veži wittenbergského kláštora: Ospravedlnenie pred Bohom môže človek dosiahnuť iba vierou, nie skutkami. Toto poznanie prišlo v búrlivých časoch. Cirkev v tomto období znamenala predovšetkým zdroj príjmov. Stále potrebovala peniaze, ktoré pápež investoval do rozsiahlych stavebných projektov či do luxusného života na dvore. Pohoršenie vzbudzovali nákladné vojenské výpravy a nové a nové poplatky. Rozmáhajúcim zdrojom príjmov sa stal obchod s odpustkami, ktorý sa nie náhodou stal rozhodujúcou pohnútkou vzniku reformácie, teda obnovy cirkvi a obmedzenia vplyvu rímskej cirkvi. Roku 1517 dotiahol tento biznis do dokonalosti dominikán Johann Tetzel. Luther bol vtedy kazateľom a s nevôľou sledoval, ako ľudia namiesto na spoveď chodia do mesta kúpiť si odpustky. Nedokázal sa prizerať, ako Tetzel predáva odpustky trestov za spáchanie hriechov zomrelých či dokonca za vlastné budúce hriechy.
Nenormálnosť tohoto obchodovania ho podnietila napísať 95 téz. Napísal ich 31. októbra 1517. Nepribil ich na bránu kostola a nezamýšľal rozpútať nami verejnú diskusiu. Priložil ich v liste svojim nadriadeným, pretože dúfal, že sa mu podarí tento stav napraviť. Tézy mali obrovský ohlas. Odpoveď z Ríma nenechala na seba dlho čakať – proti Lutherovi sa začal kacírsky proces. Silnejúci tlak zo strany cirkvi ho donútil vypracovať si vlastnú teológiu – v „hlavných reformátorských spisoch“ z roku 1520.
Až teraz sa Luther definitívne rozišiel so stredovekou cirkvou, čo aj verejne demonštroval, keď spálil pápežskú bulu, ktorou ho pápež vyobcoval z cirkvi a uvrhol do kliatby.
Na ríšskom sneme vo Wormse o rok neskôr odmietol svoje tézy odvolať, kým mu ich na základe Písma svätého a rozumových dôvodov niekto nevyvráti. Tým si podpísal rozsudok a pred osudom Jána Husa ho zachránilo niekoľko vplyvných kniežat, ktoré chceli Luthera využiť, aby oslabila moc Ríma v Nemecku. Ukryli ho na hrade Wartburg. Tu sa pustil do prekladu biblie. Za necelých jedenásť týždňov preklad z gréčtiny do nemčiny dokončil, čím položil základy spisovnej nemčiny. Z Witt-enbergu sa stalo centrum reformácie. Lutherova sláva začala postupne zapadať. Veľké sympatie stratil počas sedliackej vojny, keď roľníkov obvinil, že svojím počínaním ohrozujú evanjelium. A keď si za manželku zobral bývalú mníšku Katarínu de Bora, krútili hlavami aj blízki priatelia. Ku koncu svojho života Luther chorľavel a veľmi ho vzala smrť jedného z jeho šiestich detí, dcéry Magdalény. Keď 18. februára 1546 v rodnom Eislebene umieral, na smrteľnom lôžku sa modlil: „do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. Ty si ma spasil, Pane, ty verný Boh.“